Betón je jedným zo základných stavebných materiálov. Používa sa po celom svete. Slúži rovnako dobre pre výrobu dlažby na obyčajný chodník ako pri stavbe monumentálnych priehrad a mrakodrapov. Za obľúbenosťou a hojným využitím betónu je treba hľadať jeho vhodné vlastnosti. V čerstvom stave je dobre spracovateľný, stvrdnutý betón má vysokú pevnosť v tlaku, je trvanlivý a nehorľavý. A navyše je možné ho opraviť aj recyklovať. V moderných konštrukciách sa stretávame najčastejšie so železobetónom, ktorý je tvorený betónom vystuženým oceľovými prútmi a sieťami, prípadne drôtiky, tzv. Rozptýlenou výstužou. Vlastnosti betónu a ocele sa vhodne dopĺňajú a vzniká tak kompozitný materiál s vynikajúcimi mechanickými parametrami.
Betón pritom vo staviteľstve nie je žiadnou novinkou. Pri pátraní po jeho koreňoch musíme zabrúsiť ďaleko do histórie. Cement, najdôležitejšia zložka betónu, ktorá spája dohromady ostatné zložky, bol objavený už v antickom Ríme. Predchodca betónových konštrukcií by sme však mohli nájsť ešte o pekných pár rokov skôr. Moderné betón, ako ho poznáme dnes, potom vznikol v prvej polovici 19. storočia (portlandský cement bol patentovaný v roku 1824) a od prelomu 19. a 20. storočia sa vo staviteľstve bežne používa.
Pojmom transportbetón potom označujeme betón, ktorý sa pripravuje mimo staveniska a v čerstvom stave je dopravovaný na miesto stavby pomocou autodomiešavačov.